Celý kresťanský svet pred čosi viac ako rokom hovoril o slávení Veľkého jubilea. Pripomínali sme si dve tisíc rokov od narodenia Ježiša. V Betleheme, meste Ježišovho narodenia, boli tohtoročné Vianoce podobne ako slávenie Veľkého jubilea poznačené skutočnosťou, že v bazilike vystavenej nad maštaľkou, kde sa Ježiš narodil, bolo cez vianočné sviatky tichšie ako po minulé roky. Bol to dôsledok vojnového stavu medzi Židmi a Palestínčanmi. Betlehem obsadený vojakmi, menej pútnikov, zákaz Arafatovi zúčastniť sa na polnočnej omši... Betlehem - symbol, na ktorý pozeráme a bez slov vieme, že nám chce odovzdať veľmi silnú pravdu o živote. Prázdny „betlehem“ nemožno sláviť... Nie je to tak trochu obraz ľudstva a kresťanstva na začiatku tretieho tisícročia? Nie je tento obraz výstižnejší pre dnešné časy ako vlastné slávenie? Nie je tento obraz pravdivejší?
Nerád by som sa mýlil a podľahol skepse pri hodnotení života, no myslím si, že nepokoj, prázdnota, neistota, charakterizujú ľudí týchto čias viac ako slávnosť a pompéznosť. A podobne je to aj s charakteristikou súčasného kresťana. Nemusíme sa báť o týchto veciach hovoriť, pretože až tam, kde si človek uvedomí, že sa aj bojí, aj je prázdny, kde sa pýta ako a čím napĺňa čas svojho života a čas ľudských dejín, až tam sa môže začať ozdravný proces myslenia a konania.
Na začiatku dnes už minulého storočia žila Európa pod vplyvom silných protikresťanských tendencií. Filozof Friedrich Nietsche (1844 - 1900) povedal, že Boh je mŕtvy. A ľudia žili vo viere v pokrok, vedu, v človeka, slobodu... Verili sme, že „rozkážeme vetru i dažďu“ - ako sa spievalo v jednej z piesní. Postupne sa tieto pohľady dostávali až k nám a dodnes ich možno pozorovať v podvedomom uvažovaní mnohých ľudí. No koncom storočia sa čoraz viac začali ozývať hlasy pýtajúce sa: „Čo je s človekom, s jeho slobodou, jeho dobrom, ľudskosťou, pravdou, vernosťou...?“ Za sebou môžeme vidieť mnohé boľavé, niekedy krvavé stopy, pričom si vždy viac ľudí uvedomovalo a uvedomuje, že ani viera v pokrok, ani viera vo vedu či v človeka nie je v mnohých situáciách dostatočná, že nám čosi chýba. A sú filozofi, čo upozorňujú, že ak „zomrie v človeku Boh“, stráca sa postupne aj človek - teda to, čo v ňom nazývame ľudským, vznešeným, dobrým (filozofia F. Nietscheho veľmi ovplyvnila myslenie fašistov a nacistov). Dnes už nemáme istotu, čo je naozaj dobré, čo zodpovedné. Hodnoty, ktoré vyznávame, sú často dosť „zamotané“. Pomerne zriedka nájdeme ľudí, ktorým by sme mohli bez výhrad veriť, ktorí neubližujú, sú múdri a zodpovední vo svojom konaní. Aj z kresťanstva neraz zostalo len niečo zvykové, tradičné, málo dôveryhodné... Vôbec sa nestalo bežnou praxou, žeby sme sa k myšlienkam kresťanstva vracali ako k niečomu, čo denne usmerňuje náš život.
Súčasne je tu však aj veľa pozitívneho: skutočnosť, že mnohí ľudia si túto neistotu, prekvapenie a prázdnotu uvedomujú, pretože pohľad na prázdny Betlehem v Izraeli i na ten „betlehem“ v ľudskom srdci, nás môže priviesť k pokore hľadania toho, čo je naozaj ľudské, čomu sa oplatí veriť, k tomu, kam nás privedie naša viera, čo s kresťanstvom, aby bolo v dnešných časoch životodarné... Prázdny Betlehem je aj nádejný v tom, že nabudúce už možno nebude prázdny ani pompézny, ale že k nemu prídu pravdiví, premýšľajúci, čestní a hľadajúci ľudia ktorí sa usilujú priblížiť k pravde - o Bohu i o človeku.
Spracované podľa homílie
vdp. Petra Cibiru