Nebýva našim zvykom v takom krátkom čase vracať sa k téme ani preberať príspevky z iných médií. Keď teraz predsa len uverejňujeme záznam relácie Slovenského rozhlasu Kresťanské songy, robíme tak preto, že zaznelo vážne varovanie predovšetkým rodičom a pedagógom, aby dobre zvážili či budú mlčať, alebo vyjadria svoj postoj k zámeru ministra školstva zaviesť cvičenie jogy do našich škôl. K problematike sa vraciame potom, ako pán minister na televíznej obrazovke v prítomnosti svámi Mahéšvaránandu oznámil, že od septembra sa začne v školách tento projekt realizovať. Informoval o tom aj novinárov na tlačovej konferencii, ktorú mimochodom, začal spomínaný guru hinduistickým spevom.
„V poslednom čase, hoci s viac ako s ročným oneskorením prebieha v médiách dialóg na tému Joga v škole ako povinné cvičenie - áno či nie? Od začiatku, ako sa verejnosť dozvedela, že tento projekt Ministerstvo školstva SR už schválilo a učitelia sa školia, sformovali sa dve diametrálne odlišné platformy. Jedna jednoznačne za, druhá proti. A nie je náhoda, že na tej prvej stoja liberálne médiá a osobnosti a na druhej ľudia s vyhraneným kresťanským presvedčením“ - povedal na úvod autor relácie pán Ľubomír Vyhnánek a pokračoval:
„Že je to téma stále živá, dokazujú aj reakcie poslucháčov, ktoré sú podľa očakávania takisto polarizované. Najviac nás zaujal list, ktorý je reprezentatívny v tom, že ho napísala učiteľka materskej školy, ktorá absolvovala príslušné školenie vyučovania jogy podľa osnov Ministerstva školstva a osobne sa stretla so svámim Mahéšvaránandom na jednom zo seminárov.“
Z listu učiteľky
Moja viera síce pramení z Katolíckej cirkvi, ale nie som aktívna kresťanka. Do kostola nechodím, ale verím v Boha a každý deň sa s ním zhováram, lebo ho nosím v srdci. A verím aj v Ježiša. Nechcem však písať o svojej viere, chcem len vysvetliť, prečo si myslím, že zavádzanie jogy v akomkoľvek projekte je nebezpečné, pretože za jogou sa skutočne skrýva náboženstvo. Mnohí ľudia môžu cvičiť jogu aj niekoľko rokov, možno aj celé desiatky, no s pozadím sa nestretnú. Iní sa hneď po svojom vstupe dajú ovplyvniť a začnú navštevovať rozličné semináre, kde sa už nielen cvičí, ale pri meditáciách predstavujú aj tváre ich svätých. Nič proti nim nemám, len sa mi zdá, že v stave relaxácie akékoľvek hovorené slovo pôsobí na človeka tak, akoby bol pod vplyvom hypnózy. Človek sa potom už dá ľahko ovládať, najmä ak hľadá, v čo má veriť, alebo žije v rozličných problémoch, z ktorých chce utiecť.
Pracujem ako učiteľka materskej školy a s jogou som sa stretla, keď som sa prihlásila na školské aktivity organizované bývalou školskou správou, pretože cvičenie jogy sa mi páčilo. Pravidelne som cvičila a cítila som sa dobre a doteraz mám názor, že cvičenie jogy je naozaj zdravé. No pritom myslím len na cviky. Moja učiteľka jogy mi raz ponúkla, či nechcem stráviť víkend na seminári Joga v dennom živote. Pretože som sa chcela zdokonaliť v cvičení, súhlasila som. Chcela som obohatiť svoje skúsenosti a zaviesť ich do plánu našej školy a do projektu Zdravá škola. Už tam som však zistila, že tu nejde len o cvičenie, ale o niečo viac. Keďže sa neprofesionálne zaoberám psychológiou a kedysi som navštívila aj kurz hypnózy a autogénny tréning, pochopila som, že v stave relaxácie, keď nám kázali predstavovať si veľkú záhradu, kde sa stretáme s učiteľom Maháprabhudžim (je to jeden z učiteľov jogy, ktorého vyhlásili za svätého v Indii) ide o vniknutie do podvedomia tak, aby som čoskoro patrila k nim. Nedalo mi a ja som si predstavovala svojho svätého - Ježiša. Moji blízki i ja sme si urobili svoj názor, no napriek tomu som pokračovala v návšteve aktivít. Onedlho mi moja učiteľka ponúkla dovolenku na letnom seminári vedenom Paramhans svámim Mahéšvaránandom, ktorý bol v Maháprabhudipe ášráme v Střílkach na Morave. Je to miesto, kde sa stretávajú jogíni a záujemcovia o jogu z rozličných štátov Európy. Prihlásila som sa ako karmajogín na týždeň do kuchyne. Organizácia v ášráme bola úžasne premyslená. Za dva týždne sa tam vystriedalo asi 2000 ľudí. Ja som dovolenku trávila prácou pre druhých... V kuchyni sme sa museli správať podľa predpísaných pravidiel, nesmeli sme zbytočne rozprávať, no mohli sme si spievať badžany - duchovné indické piesne. Doobeda sa cvičilo. Potom bolo posedenie s Paramahans svámim Mahéšvaránandom, ktorý denne po častiach čítal jeden z najstarších eposov na svete - Rámajanam. Ešte predtým odpovedal na vopred napísané otázky, prípadne dával indické mená tým, ktorí ho o to požiadali. Využila som raz voľný čas a napísala som mu otázku: „Som tu ako karmajogín, pracujem v kuchyni. Cítim sa tu veľmi dobre. Som však kresťanka a mám v sebe hlboko zakorenenú svoju vieru. Nerada by som sa jej vzdala. Môžem sem chodiť aj naďalej a predstavovať si namiesto vašich svätých svojho Ježiša?“
Svámi sa zasmial a odpovedal: „Pravdaže, môžeš si predstavovať koho chceš, hoci aj ukrižovaného Krista na kríži“. Jeho odpoveď i úsmev vyznievali sarkasticky, akoby sa za nimi skrývalo: „Môžeš, ak vydržíš naše presviedčanie a našu silu! V tej chvíli sa pre mňa zo svätca stal obyčajný človek, ktorý je síce múdry, vie ovládať masy, ale pre mňa už nič neznamenal.
Po večeri sa chodilo so svámim na prechádzky, zbierať bylinky, ktorá sa na druhý deň využívali v kuchyni, potom sme sa stretávali na „satsangoch“, čo znamená spojenie s pravdou, dobrá spoločnosť, spoločenstvo spravodlivých, duchovné zhromaždenie vedené svätcom. V tomto prípade to bolo duchovné zhromaždenie. V miestnosti bola nádoba, odkiaľ sa chodili posväcovať zúčastnení. Boli tam obrazy indických svätcov. Na pokyn svámiho muži rozdali každému posvätené jedlo - oriešky, hrozienka, za čo sa poďakovalo sklonením hlavy a indickým ďakujem. Na zhromaždení nám premietali filmy o týraných zvieratách a potom sa spievali badžany. Udivovalo ma, ako sa ich títo ľudia mohli naučiť naspamäť také veľké množstvo. Mnohí spievali, pričom textu vôbec nerozumeli. Piesne boli rytmické, lahodili uchu, no napriek tomu ja by som bola rada počula aj našu duchovnú pieseň. V tvárach ľudí som videla obdiv, nie obyčajný, ale fanatický. Mnohí akoby boli v tranze. Na svámiho hľadeli ako na boha, s úsmevom, ktorí mali na tvári od začiatku do konca. Všimla som si akú úžasnú úctu mali k nemu. Keď prichádzal, pohľadom ho sledovali, kým si nesadol...
Na zhromaždeniach sa mohlo požiadať o udelenie indického mena, ktorým sa potom medzi sebou aj oslovovali. Ja som tam nikdy nevydržala do konca. Niečo mi prekážalo. Pri pohľade na všetkých okolo sa mi stále viac zdalo, že tu ide o vmanipulovanie človeka do náboženstva. Uvedomila som si, že po prijatí mantry začínajú byť ľudia manipulovaní a musia sa zaviazať vernosťou svojmu učiteľovi. A tu sa cvičenie jogy začalo spájať s náboženstvom.
Napriek tomu, že to bola jedna z mojich najkrajších dovoleniek, nehodlám sa stať pokročilým jogínom a prestala som navštevovať aj organizovanú jogu.
Nehovorím, že by som nechcela stráviť ešte raz takú dovolenku, ale pre viacerých, ktorí nevedia, kde sa zaradiť, by sa takáto dovolenka mohla skončiť ovládaním ich vnútra. Možno je v ich náboženstve rovnako veľa pravdy ako v mojom, ale ja som človek, ktorý už nechce vymieňať náboženstvo za iné. A som proti tomu, aby sa zavádzal do školského systému akákoľvek projekt s jogovými cvičeniami a stal sa povinný pre všetky deti, nehľadiac na to, či s tým súhlasia ich rodičia alebo nie.
Ak je za projektom svámi Mahéšvaránanda, vôbec si nemyslím, že mu ide len o to, aby bol náš národ psychicky, telesne a duševne zdravý, ale o to, aby časom išlo za ním čoraz viac a viac prívržencov jeho náboženstva. Kto neverí, nech sa prihlási na pobyt v Střílkach a nech sa pokúša pozorovať prostredie i ľudí. Možno potom pochopí, že joga nie je len cvičenie. Mám pocit, že po úspešnom zavedení jogy do našich škôl sa bude uvažovať neskôr aj o postavení podobného ášrámu ako je v Střílkach a na našom malom Slovensku sa začne rozvíjať hinduizmus. Duchovno našich ľudí nech je radšej pod vplyvom našich tradičných cirkví... A kto bude chcieť, nech navštevuje ášrámy v Indii, kde sa môže duchovne vzdelávať.
Pán Pharamhans svámi Mahéšvaránanda napísal pre nás Európanov niekoľko kníh. Jednou z nich je Joga v dennom živote. „Vypracoval k nej metodický postup pre telesné a dychové cvičenia, aby bolo blízke mentalite západného človeka bez toho, aby čokoľvek uberal z ducha klasickej indickej hatajogy. Zámerne ju nazval Joga v dennom živote aby zdôraznil, že nejde len o telesné cvičenia, ale o harmonické zapojenie jogy do každodenného života človeka a o jej pravidelný vplyv na rozvoj všetkých zložiek osobnosti“ (MUDr. Věra Doležalová).
Podľa jednej z definícií manželov, ktorí pätnásť rokov cvičili jogu (Ing. Jaroslav a Irena Jírovci: Joga a čo skrýva), „joga je ortodoxným indickým systémom, ktorý systematickým sústreďovaním, ponorením, meditáciou, askézou, dychovými cvičeniami, nervovým a svalovým ovládaním tela, mimoriadnymi stavmi vedomia (mystické videnie) a sily, usiluje sa o zjednotenie pominuteľného človeka s Univerzom. Už uvedená krátka definícia naznačuje nebezpečenstvo tohto orientálneho duchovného prúdu. Telesné cviky a meditácie sú nerozlučne spojené s duchovnými oblasťami - nutne musí byť teda zasiahnutý aj sám duch človeka. V začiatočných štádiách precvičuje joga pohybový systém, pôsobí na pohyb vôbec. Robí telo pružnejším...podobne ako iné cvičenia a pohyb vôbec.“ No keď začne vstupovať do meditácií, kde sa majú predstavy spojiť so svätcami z Indie, začíname sa stávať médiami hinduistov, bez toho, aby sme to čo len tušili.
Niektoré cviky z jogy som prebrala. Cvičím ich s deťmi, ale zásadne ich nepomenúvam a už vôbec nevyslovujem slovo joga. Relaxujeme tak, aby to vyjadrovalo náš spôsob života...
Rada by som vyzvala učiteľky materských škôl, aby zaujali určitý postoj. Mnohé totiž vôbec nechápu o čo pánovi Mahéšvaránandovi ide. Pochopila som to na funkčnom vzdelávaní pre vedúcich pracovníkov materských škôl... (ani jedna z učiteliek okrem mňa nenavštevovala jogu). Keď som vyslovila svoj názor a postavila som sa na stranu Cirkvi, povedali mi, že na našej úrovni nemôžeme deti poškodiť a že máme vychádzať z programu výchovnej práce. Kto si však prečíta časť, ktorá o tom hovorí, príde na to, že cvičenie jogy na materskej škole je podmienené dôkladnou teoretickou a praktickou prípravou učiteľov. Pod tým rozumiem aj navštevovanie seminárov, na ktorých sa nielen cvičí, ale aj duševne spracúva...
Pán Mahéšvaránanda sa môže tešiť zo svojho úspechu, ako mu rastie počet žiakov. Veď prečo iné by ho jeho guru bol vlastne posielal do Európy? Vari len nie preto, aby tu rozširoval rady ľudí zdravých po každej stránke.
Viem pochopiť tých, čo nemajú vysokoškolské vzdelanie, že nevidia zámer, ale ťažko mi je pochopiť množstvo lekárov, psychológov a pedagógov, ktorí rozširujú rady pokročilých jogínov, a tým prijímajú aj ich náboženstvo. Nezdá sa mi prirodzené zavádzať toto náboženstvo do našej kultúry, do nášho prostredia... Toľko z listu.
„A čo dodať na koniec,“ pýta sa autor relácie a pokračuje: „Joga naozaj nie je náboženstvo - ako oprávnene hovoria jej zástancovia. Je však bránou k hinduizmu, pretože je základom hinduistickej meditácie, ktorej cieľom je dokonale vylúčiť všetky vonkajšie vplyvy, zastaviť a vyprázdniť myseľ. Prevažne statické cviky jogy majú práve tento účinok. V takom stave sa človek stáva schopným „splynúť s kozmickou energiou alebo božstvom“ a sám sa postupne stáva súčasťou tohto božstva a panteistickom zmysle. Vtedy zažíva „prúdenie univerza“ a v stave extázy môže zažiť rôzne videnia podobne ako ľudia pod vplyvom psychoedelických drog. Nemôžeme inak ako skonštatovať, že v Biblii sú takého úkazy označené ako okultné a nebezpečné...
O tom, že systém Joga v dennom živote je viac ako gymnastika, svedčia aj osnovy pre budúcich cvičiteľov jogy. Témy ako Joga ako cesta, Výživa ako pomoc pri jogových technikách, Očistné metódy v joge, Riadenie a akumulácia bioenergie - prámy pomocou mudier a bándh a Muzikoterapia, vibračné metódy pomocou mantry, aby som menoval len niektoré, jednoznačne hovoria o tom, že táto metóda zasahuje každú oblasť života - v myslení ako filozofia sa stáva cestou, v oblasti stravovania propaguje vegetariánstvo, rozličnými očistnými procedúrami vedie k asketickému spôsobu života a meditačnými technikami mantry vedie pomaly ale iste k pasívnemu prístupu k životu.
Nemožno zabudnúť ani na to, že nehovoríme o dospelých ľuďoch, ale o deťoch, ktoré sú v škole vystavené napospas učiteľom - autoritám, ktoré musia rešpektovať. Deti nie sú im partnermi ani intelektuálne, ani skúsenosťou, ani poznatkami. Ak bude učiteľ jogínom, nikto mu nezabráni, aby svoje presvedčenie popri cvikoch neodovzdával svojim zverencom aj napriek nesúhlasu rodičov.
Mementom pre nás by mala byť skutočnosť, že po verejnej diskusii a vyjadrení odborníkov v Rakúsku odmietli zaviesť do škôl čosi podobné a ani v sekularizovanej Českej republike, kde podľa posledných prieskumov verejnej mienky tri štvrtiny obyvateľov odmieta kresťanstvo, podobný projekt neprešiel. Iba na kresťanskom Slovensku áno!
Toľko z relácie Kresťanské songy.
A ešte niekoľko najnovších skutočností:
Na Slovensku v tichosti ukončili školenie prví učitelia jogy.
Z každej hodiny telocviku sa joge má venovať pol hodina, okrem toho sa má zaviesť predmet Pohybové hry, ktoré budú vlastne jogovými cvičeniami.
Nedá mi ešte neodcitovať niekoľko myšlienok z Prvej metodickej príručky pre učiteľov - Jogové cvičenia, ktorá v Slovenčine vyšla v posledných dňoch. Jej autorom je Paramhans svami Mahéšvaránanda a jazykovú úpravu robila garantka programu a zároveň aj lektora školenia, PhDr. Zdenka Kanisová, CSc., manželka bývalého ministra a súčasného poslanca Pavla Kanisa:
15 - 20 minútové vstupy na konci hodiny telesnej výchovy v 5. - 9. roč. ZŠ a na SŠ, sa začínajú cvikom Khatu pranám (str. 19); Khatu pranám znamená pozdrav Khatu. Khatu je významné jogové centrum v Indii. Každý, kto cvičí Khatu pranám bude naplnený harmóniou a energiou... (str. 31).
Jogová relaxácia je „spánkom jogína“. To však neznamená spánok v konvenčnom zmysle slova, ale je to mimoriadne účinná jogová technika hlbšej relaxácie...(str. 109): Pred ukončením jogovej relaxácie upozorníme žiakov, aby nebudili a nerušili svojich spiacich priateľov. Ukončenie relaxácie a prechod do bdelého stavu riadi osobne učiteľ. Dôležité je na záver uviesť deti do prítomnosti. Bezprostredne po jogovej relaxácii by sa nemali vykonávať nijaké dynamické aktivity. Trvanie jogovej relaxácie je kolo 30 minút (str. 111). Myslím si, že ten, kto si prečíta tieto riadky, mal by pozorne znova začať čítať svedectvo učiteľky, ktoré tvorí podstatná časť tohto príspevku. Pripravila X. Duchoňová
Moja skúsenosť s jogou
Bolo to asi v roku 1985, keď som sa na pozvanie známej nechala nahovoriť na cvičenie jogy, ktoré organizovala skupina mladých ľudí okolo vtedajšej Dimitrovky. Mala som poranený stavec a známa ma uisťovala, že cvičenie jogy mi pomôže odstrániť občasné bolesti. Po prvom cvičení som sa cítila ľahká a svieža, no od začiatku mi prekážalo, že cvičenia sprevádzali akési „asány“, vdychovanie čistého a vydychovanie nečistého a pod. Cvičiteľ nám rozprával o očistných metódach, pozýval nás na stretnutia v prírode spojené s očistnými technikami. To som odmietala, no a potom, ako sme si osvojovali „pozdrav slnku“, som na jogu prestala chodiť. Tých niekoľko účinných cvikov, čo som sa naučila som brala ako pomoc pre telo a nič viac.
Chcem tým povedať, že dospelý kresťan si vie vybrať, čo je dobré, ale vždy tak, aby neurazil Najvyššieho. No ako sa zachová dieťa, ktoré nie je z domu vedené v kresťanskom duchu, s ktorým rodičia nechodia do kostola, ktoré nepozná „očistu“ od hriechu vo sviatosti pokánia a neprijíma to najčistejšie a najvzácnejšie - Božieho Syna? Namiesto toho sa „očisťuje“ spôsobmi, ktoré ponúka táto východná filozofia, ako som to spoznala z prednášok cvičiteľa. Neviem si predstaviť dieťa, ktorého by sa nedotkli na hodinách jogy práve spomínané praktiky mimo cvičení, keď ležiac na zemi, vdychujú dym z vonných tyčiniek a počúvajú slová či hudbu východných spiritualít a usilujú sa preciťovať, ako do nich niečo „vstupuje“ a zasa „odchádza“! A takéto niečo by malo byť povinné aj pre deti veriacich rodičov, a to ešte bez ich súhlasu?! Ako matka dieťaťa, ktoré by malo navštevovať jogové cvičenia by som protestovala. Veď je to zásah do života, do osobnosti. Áno, jogu možno cvičiť, ale zaradiť ju do vyučovacieho procesu ako predmet, je priveľmi vážna vec. Preto k tejto otázke majú právo vyjadriť sa predovšetkým rodičia, ale aj širšia verejnosť. Zuzana Timková