Niet vari jediného mesiaca v roku, žeby si Cirkev nepripomínala niektoré tajomstvo Máriinho života. V septembri sú to tri sviatky či spomienky, ktoré slávi naša miestna cirkev – 8. narodenie, 12. meno, a 15. bolesti Božej Matky. Slovenskí veriaci sú známi ako horliví ctitelia Panny Márie a šíritelia jej úcty už od čias svätých Cyrila a Metoda. O dejinách mariánskej úcty na Slovensku v roku 1984 na púti v Šaštíne hovoril vtedajší biskup Trnavskej arcidiecézy Mons. Július Gábriš. Jeho príhovor nám poskytla jedna z našich čitateliek s prosbou uverejniť z neho niečo v našom časopise. Radí sme jej vyhoveli a z homílie vyberáme:
Mariánsky kult spojený s liturgiou vznikol v stredoveku v Byzantskej ríši, odtiaľ sa na územie našich predkov preniesol prostredníctvom svätých vierozvestov Cyrila a Metoda. Táto skutočnosť ovplyvnila aj národy, ktoré sa formovali v susedstve našich predkov. Arcibiskup Selepčény v rukopise História Hungariae píše, že staré maďarské kmene, ktoré na rozdiel od Slovienov v čase príchodu na naše územie (905 – 907) nepoznali kresťanstvo, ho pravdepodobne preto prijali tak rýchle, lebo im naši predkovia sprostredkovali svoju vieru cez mariánsku úctu. Takto si, napísal arcibiskup Selepčény, možno vysvetliť aj skutočnosť, že prvý uhorský kráľ sv. Štefan hneď po nastúpení na trón zasvätil svoju ríšu preblahoslavenej Panne Márii.
V Európe nebolo a dodnes ani niet krajiny, v ktorej by bolo toľko mariánskych kostolov a pútnických miest, ako ich má malé Slovensko, krajina v srdci Európy. Je to aj vďaka skutočnosti, že kresťanstvo bolo pri zrode nášho národa a mariánsky kult mu umožnil počas dlhých, pre jeho rozvoj neraz veľmi nepriaznivých dejín prežiť ako národ.
Mariánsky kult sa na našom území prehĺbil v čase invázie Tatárov v r. 1241. Po víťazstve Tatárov pri rieke Slanej, zanechali mnohí svoje domovy, vzali si z nich len to najnutnejšie a zo strachu pred Tatármi ušli do hôr. Predpokladali totiž, že do hustých lesov sa tatárski bojovníci na svojich koňoch nedostanú. Tradícia hovorí, že nebolo azda jedinej rodiny, ktorá by si nebola vzala zo sebou mariánsky obrázok či sošku, najmä Bolestnej Matky. A tak, kým Tatári pustošili roviny, naše hory sa premenili akoby na mariánske svätyne, z ktorých do dolín prenikal spev mariánskych piesní. Ľud sa modlil a z hĺbky srdca vzýval presvätú Pannu o pomoc. Tatári síce zničili materiálne hodnoty vrátane obydlí a prvých kresťanských kostolov, no mnohí obyvatelia sa útekom zachránili. Keď Tatári odtiahli, za spevu mariánskych piesní sa ľudia vracali do spustošených domovov ďakujúc Panne Márii za záchranu života. Z vďačnosti všade, kde sa nanovo usadili, budovali skromné kostolíky či kaplnky a popri nich svoje príbytky. Boli to časy kedy mariánska úcta v srdciach našich predkov zapustila ešte väčšmi svoje korene.
Krátko potom ako začali Turci prenikať z Ázie do Európy zabrali veľkú časť Balkánskeho polostrova. a odtiaľ podnikali jednotlivé turecké hordy nájazdy až po terajšie hranice Slovenska. Všade plienili a pustošili krajinu. Ostrihomský arcibiskup Ján Vité, pôvodom slovenský zeman a v r. 1470 v pastierskom liste pre svoju arcidiecézu, ktorá zaberala prakticky celé Slovensko, napísal: Hrozí nám veľké nebezpečenstvo zo strany Turkov. Nepomôžu nám zbrane, musíme prosiť o nadprirodzenú pomoc.. Dejiny nás učia, že naši predkovia sa v ťažkých časoch obracali o pomoc k Bolestnej Panne Márii, ju prosili a ona ich vyslyšala. Ako arcibiskup sa obraciam na vás – zasväťme sa Bolestnej Panne Márii, aby sa stala našou ochrankyňou pred nebezpečenstvami, ktoré našej krajine hrozia.
Toto je prvá úradná historická správa, ktorá hovorí o tom, že náš národ si uctieval Bolestnú Pannu Máriu ako svoju patrónku. Trnavský vikár Pavol Jedlička., historik, ale predovšetkým zberateľ starožitností, zanechal správu, že za vlády Mateja Korvína v Hornom Uhorsku, teda na území terajšieho Slovenska, nebolo rodiny, ktorá by nevlastnila reliéf Bolestnej Panny Márie z pálenej hliny, aké vtedy robili vo viacerých dielňach na príkaz Mateja Korvína. (Ako dôkaz, že úcta k Sedembolestnej na Slovensku je naozaj veľmi stará, doniesol otec biskup Gábriš do Šastína ukázať pútnikom jeden reliéf Sedembolestnej s dátumom r.1484, ktorý sa zachoval vďaka Pavlovi Jedličkovi. Reliéf mal vtedy presne 500 rokov.)
Úcta k Bolestnej Panne Márii sa ešte prehĺbila po víťazstve Turkov pri Moháči r. 1526. Z celého Uhorska vtedy zostalo neobsadené len Slovensko. Aj ostrihomskí arcibiskupi si preniesli svoje sídlo do Trnavy. Azda najväčším ctiteľom Bolestnej Matky bol už spomínaný arcibiskup Juraj Slepčény – Pohronec, uvedomelý Slovák.
O víťazstve nad Turkami pri Viedni 12. septembra 1683 sme už pred časom písali, a tak spomenieme iba skutočnosť, že pre všetkých bojovníkov proti Turkom. dal arcibiskup Selepčény zhotoviť medailóniky, ktoré na jednej strane zobrazovali Sedembolestnú a na druhej strane mali meno Mária. Podobne na každej vojenskej zástave bolo meno Mária. Arcibiskup v kázni povzbudzoval vojakov slovami: „Nebojte sa, proti nepriateľom nášho náboženstva nebudete bojovať sami, bude s vami Panna Mária!“ Výsledok poznáme, kresťanské vojská – Turkov bola dvojnásobná presila – obkľúčili Viedeň, čím spôsobili medzi Turkami paniku, a tí namiesto organizovaného ústupu, ratujúc svoj lup, nerešpektovali veliteľov a rozutekali sa a postupne ustupovali až k Budínu a koncom XVII. storočia opustili celé Uhorsko.
Keď sa pápež Inocent XI. dozvedel o záchrane Viedne, vyhlásil 12. september, deň porážky Turkov pri Viedni za sviatok Panny Márie pre celú Cirkev ako poďakovanie za víťazstvo nad Turkami. (Sviatok mena Panny Márie sa začal sláviť v 16. stor. v dnešnom Španielsku. V obnovenom kalendári slávení nie je tento deň ako sviatok – votívna omša však v Misáli je a s povolením Svätej Stolice je v niektorých regionálnych kalendároch, napríklad v našom i v Rakúskom.)
K obdobiu Tureckých nájazdov sa viaže aj história Šaštína, nášho najvýznamnejšieho pútnického miesta. V r. 1564 nábožná grófka Angelika Szoborová – Bakičová, veľká ctiteľka Bolestnej Panny Márie, dala v zhotoviť sošku Sedembolestnej a uložila ju do kaplnky, ktorá dodnes stojí vedľa národnej baziliky. Spolu s obyvateľmi Šaštína a okolitých osád prichádzala prosiť, aby Sedembolestná ochránila tento kraj pred Turkami. Stopäťdesiat rokov pustošili Turci okolité územie, najmenej však spustošili Slovensko a najmä Záhorie.
Do Šaštína prichádzalo však aj po odchode Turkov čoraz viac veriacich prosiť aj za svoje osobné potreby, najmä keď sa začalo hovoriť o mnohých vyslyšaniach. Správu o nich po preskúmaní poslal do Ríma arcibiskupský úrad, ktorý mal v tom čase sídlo ešte v Trnave. V r. 1727 prišla správa z Ríma od pápeža Benedikta XIII.: Súhlasím, aby si Slovenský národ naďalej uctieval Bolestnú Pannu Máriu ako svoju patrónku. Tento krátky list má pre nás nesmierny význam – potvrdil, že aj pápež dáva súhlas, aby si slovenský národ uctieval Sedembolestnú Pannu Máriu ako svoju patrónku. V roku 1762 bol v Šaštíne konsekrovaný chrám, ktorý je dnes našou národnou bazilikou.
(V r. 1927 na žiadosť slovenských biskupov Svätá stolica odobrila úctu k Sedembolestnej na Slovensku. R. 1964 pápež Pavol VI. vyhlásil šaštínsky chrám Sedembolestnej za baziliku minor a r. 1966 vyhlásil Sedembolestnú za hlavnú patrónku Slovenska. – Direktórium 2000)
História svedčí o tom, že práve mariánska úcta zohrala v dejinách slovenského národa veľmi dôležitú úlohu – zánik Veľkomoravskej ríše, plienenie Tatárov, pustošenie Turkov, absencia vlastného štátneho útvaru, dlho trvajúci národnostný útlak... (ale aj štyri desaťročia trvajúca ateizácia i súčasné preferovanie materiálnych hodnôt pred duchovnými), to všetko boli (a sú) veľké bolesti slovenského národa. A predsa, tento národ žije a na Slovensku zostáva viera živá v mnohých srdciach. Vďaka ti, naša Bolestná Matka!
Podľa homílie Mons. Júliusa Gábriša spracovala X. Duchoňová
Sviatok Narodenia Panny Márie je jeden z najstarších mariánskych sviatkov. Začal sa sláviť už v 5. storočí v Jeruzaleme pri príležitosti požehnania Baziliky Svätej Márie, kde sa narodila. V 7. storočí sa slávil 8. septembra už v Byzantskej ríši i v Ríme.)