Čnosť je trvalá a stála dispozícia konať dobro. Umožňuje človekovi nielen konať dobré skutky, ale aj dávať zo seba samého to najlepšie. Čnostný človek so všetkými svojimi zmyslovými a duchovnými silami smeruje k dobru, ide za ním a volí si ho v konkrétnom konaní. Cieľom čnostného života je stať sa podobným Bohu (KKC 1768).
Budeme uvažovať o čnostiach a načrtnúť pohľad morálnej teológie na čnosti, ktoré, ako vyplýva z citovanej definície Katechizmu katolíckej cirkvi (KKC), umožňujú človekovi zaujímať pevné postoje, usilovať sa o zdokonaľovanie rozumu a vôle, usmerňujú ľudské činy a usporadúvajú vášne a správanie človeka podľa rozumu a viery (porov. KKC 1804).
Ak je čnosť stálou dispozíciou človeka konať dobro, potom čnostný je ten človek, ktorý slobodne koná dobro. Tieto slová sa vzťahujú predovšetkým na ľudské teda, prirodzené čnosti. Spomedzi nich štyri základné – rozvážnosť, spravodlivosť, mravná sila a miernosť – sa spomínajú už v Starom zákone. V Knihe múdrosti (Múd 8, 7) nájdeme aj tieto slová: Ak niekto miluje spravodlivosť, ona spôsobuje čnosti, lebo učí miernosti, opatrnosti, spravodlivosti a mravnej sile.
Ľudské čnosti sú zakorenené v teologálnych – božských čnostiach, ktoré uspôsobujú človeka mať účasť na Božej prirodzenosti. Božské čnosti sa totiž bezprostredne vzťahujú na Boha. Robia kresťanov schopnými žiť vo vzťahu s Najsvätejšou Trojicou. Ich pôvodcom je jeden Boh v troch osobách...; sú základom morálneho konania kresťana. Boh ich vlieva veriacim do duše, aby sa stali schopnými konať ako jeho deti. Božské čnosti sú: viera, nádej a láska (porov. KKC 1812 – 1813). Sú akoby koreňom ostatných čností, pretože ich stvárňujú a oživujú.
Naša reflexia o troch božských čnostiach bude pohľadom morálnej teológie z hľadiska biblického, teologického, ale aj z hľadiska hriechov, ktorými sa človek najčastejšie proti nim previňuje.
Viera je božská čnosť, ktorou veríme v Boha, a všetko to, čo nám povedal a zjavil skrze Ježiša Krista a čo nám Cirkev predkladá veriť.
Kto uverí a dá sa pokrstiť, bude spasený, hovorí Pán Ježiš. Podľa Svätého písma môžeme vieru charakterizovať ako odpoveď človeka na sebazjavenie Boha. No Boh sa človeku nielen zjavuje – naše náboženstvo je zjaveným náboženstvom -, ale človeka aj vnútorne podporuje na ceste viery.
Viera to nie je len intelektuálne prijatie zjavenia, viera sa rodí aj z vonkajšieho svedectva, je akoby stelesnením viery v každodennom živote.
Viera má charakter spoločenstva, teda nie je len súkromnou záležitosťou. V Starom zákone bol nositeľom viery v jediného Boha ľud Zmluvy, v Novom zákone je to Božie kráľovstvo na zemi prezentované Cirkvou.
Viera má Kristocentrický charakter, to znamená, že máme veriť Kristovi a v Krista. V ňom je plnosť zjavenia a plnosť poznania našej viery.
Po Tridentskom koncile sa viera chápala zúžene ako rozumové prijatie toho, čo nám Cirkev predkladá veriť ako Božie zjavenie. Po Druhom vatikánskom koncile nastal posun a viera sa nechápe už len ako rozumové prijatie zjavených právd, ale ako osobné prijatie Boha a prilipnutie k nemu (Dei Verbum). Z tohto pohľadu veriť znamená bytostne odpovedať na Božiu výzvu, zapojiť do viery nielen rozum, ale aj vôľu, city a celú bytosť. Osobne sa oddať Bohu. Viera je teda záležitosť celej osobnosti, nielen rozumu.
Podľa Druhého vatikánskeho koncilu má viera nadprirodzený charakter a je darom. Vieru nemožno získať len vlastnými silami (porov. KKC 153). Dokazuje to napríklad aj skutočnosť, že hoci deti v rodine dostanú rovnakú náboženskú výchovu, rovnakú lásku, predsa sa stáva, že jedno verí, druhé nie. Jedno vieru prijíma, druhé odmieta. Viera je teda dar, ale človek musí mať otvorené srdce, a prijať to, čo mu Boh ponúka.
Ďalším znakom je racionálny charakter viery. Viera nie je z rozumu, ale neprotiví sa rozumu. Človek sa teda má usilovať pochopiť a prijať to, čo Boh zjavil, má lepšie spoznávať toho, komu uveril a lepšie chápať to, čo zjavil. Sv. Augustín hovorí: Verím, aby som chápal a chápem, aby som hlbšie (pevnejšie) veril. Ďalším znakom viery je dobrovoľnosť. Ak je viera dar, potom nemožno nikoho proti jeho vôli nútiť, aby ju prijal. Viera je slobodným rozhodnutím človeka. (Možno sa niekedy v dejinách stala chyba, ak sa robila evanjelizácia násilne. Svätý Otec pri príležitosti Veľkého jubilea vyzýva na pokánie aj za chyby, ktorých sa niektorí synovia Cirkvi dopustili pri pokresťančovaní, teda pri obracaní ľudí na pravú vieru. To však, neznamená, že Cirkev bude rehabilitovať tých, ktorých náuka nie je zlučiteľná s jej učením; ospravedlňuje, za to, že jej synovia nerešpektovali slobodný názor ľudí, aj keď sa nezlučoval s jej učením.) Učenie Cirkvi sa nemení, mení sa len spôsob – rešpektovanie slobody ľudí, aj keď sa mýlia.
Viera má mať znak istoty, ktorá pramení z Boha, ktorý je Pravda.
Vieru prijať, lebo je potrebná na spásu. Bez viery sa nemožno páčiť Bohu (Heb 11, 6). Kto v neho verí, nebude súdený, ale kto neverí, už je odsúdený (Jn 3, 18). Ak sme teda dostali dar viery, sme povinní vieru prijať ako nevýslovnú hodnotu pre život. Vo svetle viery máme usporiadať celý svoj život. Ján Pavol II. V encyklike Veritatis Splendor hovorí, že je to základná voľba (obcio fundamentalis), podľa ktorej človek vidí všetko – život, smrť, materiálne hodnoty, lásku priateľstvo.
Vieru hlásať – teda svedčiť o viere, pretože viera vyžaduje ohlasovanie. Povinnosť hlásať vieru má každý, kto uveril v Krista. Hlásanie viery je najúčinnejšie, keď je dielom celého spoločenstva Cirkvi, nielen jednotlivca. Nemožno ho oddeliť od svedectva. Tu sa asi všetci, čo sa považujeme za veriacich, prehrešujeme tým, že dostatočne nevydávame svetu svedectvo autentického života podľa evanjelia. Našou úlohou teda je vydávať svedectvo viery svetu.
Rozvíjať si vieru. Viera má dynamický charakter – v koncilových dokumentoch sa hovorí, že viera je stále „stávajúca sa“. Teda, viera je proces. Ten, kto raz uverili, musí uveriť vždy znova a znova, každý deň. Ten, kto sa raz obrátil, musí sa k Bohu obracať znovu každý deň. V tomto zmysle sa nikto z nás nemôže pokladať za definitívne veriaceho, lebo vstupujeme do dynamiky rastu. O Panne Márii sa hovorí, že putovala po cestách viery, rástla vo viere. Pán Ježiš rástol v milosti. Svoju vieru máme zveľaďovať štúdiom, vzdelávaním sa vo veciach viery, čítaním náboženskej literatúry a Božieho slova a kontempláciou – nazeraním na Boha – modlitbou, sviatostným životom. Toto sú najdôležitejšie prostriedky rozvíjania viery.
Vytrvať vo viere. Týka sa to vnútorného rozmeru – obrany pred hriechom a pokušeniami. Práve tento aspekt je dnes mimoriadne dôležitý z pohľadu kampane mnohých masmédií proti Cirkvi, ktoré o nej a o veriacich vytvárajú nepriaznivý obranu a cez takúto prezentáciu ľudia prijímajú vlastne antagonistické postoje proti Cirkvi, proti kňazom (pozn. sem patrí aj zosmiešňovanie. Preto je veľmi dôležité chrániť si vnútorný rozmer viery, schopnosť vytrvať a schopnosť brániť vieru v prostredí, v ktorom žijeme, aby sme sami nestratili vieru v kontakte s inými ľuďmi, aby sme vedeli argumentovať a brániť Cirkev. Neraz máme možnosť vidieť napríklad Jehovových svedkov stojacich aj niekoľko hodín na mieste v každom počasí ako ponúkajú svoju „literatúru“. Často mám pocit určitého zahanbenia, keď sa zamyslím nad tým, ako sme my ochotní svedčiť o viere. Oveľa menej ako oni. Samozrejme, nemožno súhlasiť s formou, ako to robia, ale ich ochota vydávať svedectvo, brániť si svoju vieru a šíriť ju, je obdivuhodná. Neviem, kedy sa my prepracujeme k takému nadšeniu, aby sme dokázali, pravda, správnym spôsobom, šíriť svoju vieru.
Človek je slobodný tvor, a preto, aj keď sa v určitom čase rozhodol žiť s Bohom, môže svoju vieru aj stratiť. Myslím si, že dnes sa rozmer viery veľmi stráca. Mnohí ľudia, hoci sú pokrstení, nepovažujú sa za veriacich. Na oslabenie viery má vplyv každý hriech. Môžeme povedať, že hriech je odmietnutím spásy, hľadaním cieľa života v iných hodnotách.
Hriechom proti viere, ako to uvádza morálna teológia, je:
Nevera – jeden z najťažších hriechov. Niekedy môže nevera vyplývať z nezavinenej nevedomosti, inokedy zo zanedbania vedomostí...
Apostáza – celkové odpadnutie od viery. Postoj pri ktorom kresťan celkom zanecháva vieru a stáva sa ateistom alebo vyznávačom nekresťanského náboženstva. Je to teda úplné odmietnutie kresťanského zjavenia.
Heréza – odmietnutie niektorých zjavených právd, vedomé vyberanie si medzi „pravdami“ podľa vlastného kritéria.
Schizma – odlúčenie sa od učenia Katolíckej cirkvi a odmietnutie poslušnosti apoštolskej stolici. Schizma vedie k odmietnutiu niektorých právd viery, či niektorých dogiem, čo následne dosť často znamená odmietnutie aj iných právd. Človek sa takto stáva sa heretikom.
Apostáza, heréza i schizma sú tri ťažké hriechy proti viere.
Pozitívne rozvíjanie viery by malo byť predmetom spytovania svedomia pred sviatosťou pokánia. Položme si teda niekoľko otázok typu: Ako som sa staral o rozvoj a udržanie svojej viery? Ako som rozvíjal svoj život viery, jej rast, neustále putovanie? Všetci sme pútnici a máme smerovať k Bohu. Putovanie vyjadruje celý náš život, kde ustavične musíme niečo opúšťať a za niečím sa stále vydávať. O takýto život viery sa máme neustále usilovať, a robiť tak krok za krokom na ceste k Bohu.
Exupéry hovorí, že človek by mal vždy urobiť jeden krok. Potom ďalší a ďalší..., aby prišiel do cieľa. Viera je takým neustálym kráčaním, kde človek je ochotný všetko opúšťať a v duchu Abraháma kráčať do zasľúbenej zeme, opúšťajúc vlastnú krajinu a čoraz viac dôverujúc tomu, ktorý ho povoláva. V tomto zmysle je život viery jedným veľkým dobrodružstvom. Usilujme sa, aby sme to aspoň raz v živote zakúsili. (Pokračovanie v budúcom čísle.)
Podľa záznamu prednášky ThLic. Mariána Dragúňa v Charite Blumentál pripravila X.D.