PIUS XII. a holokaust

Bol pápežovi Piovi XII. osud židov v čase holokaustu skutočne ľahostajný, a preto ho nikdy verejne neodsúdil? Prečo mlčal Pius XII.? Tu sú fakty. Posúďte sami.

Fakt 1: Taliansky časopis Brigata Ebraica (Židovská spoločnosť) – v júni 1944 uverejnil na prvej strane tieto slová: Hlučný protest, možno však neužitočný... alebo tichá a sústavná zachraňujúca aktivita? Musí to byť ťažká dilema, pápež však musel voliť jednu z dvoch alternatív. Nikto na svete nevie, čo sa odohrávalo v jeho srdci v tých ťažkých mesiacoch, ale tisíce židov, ktorí v tých časoch teroru zakúsili pomoc pápeža, sú mu v každom prípade vďační za jeho voľbu (L’Osser vatore Romano, 19. 3. 1964, s. 2).

FAKT 2: Veľký rabín Dánska Dr. Marcus Melchior dňa 4. 11. 1963 reagoval na Hochhutovu drámu Zástupca, uvedenú v kodanskom divadle: Podľa môjho názoru sa myšlienka, žeby Pius XII. mohol nejako vplývať na duševne chorého Hitlera, zakladá na nedorozumení. Ak by bol pápež čo i len ústa otvoril, Hitler by zlikvidoval oveľa viac ako šesť miliónov židov; a možno by bol dal povraždiť stá miliónov katolíkov (R. Esposito: Processo al Vicario /Proces s Vikárom/, s. 170).

FAKT 3: Wofsonovci, berlínsky manželský pár židovského pôvodu. V októbri 1963 sa v Ríme vyjadrili: Nikto z nás si nikdy neželal, aby pápež prehovoril verejne. Boli sme na úteku, a kto je na úteku, nechce, aby sa naňho ukazovalo prstom. Gestapo by bolo ešte podráždenejšie a jeho razie ešte intenzívnejšie. Pápežov verejný protest by upriamil pozornosť na Rím. Bolo lepšie, že mlčal. Všetci sme si to vtedy mysleli a dodnes sme o tom presvedčení (A. Martini, Il Vicario, una tragedia cristiana? (Vikár, kresťanská tragédia?), in La Civiltŕ Cattolica, 1963, diel II, s. 317).

FAKT 4: Na jar roku 1942 prišiel do Krakova nemocničný vlak Maltézskych rytierov, ktorý doviezol aj istého Quirina. Ten mal poslanie navštíviť tamojšieho arcibiskupa Sapiehu a odovzdať mu pápežov rukopis nemecky písanej encykliky. Potom sa stalo toto: Kardinál vzal prvú stranu a začal čítať. Zrazu zalomil rukami, pustil papier na zem a skríkol: Pre Božiu lásku! Je absolútne vylúčené, aby som svojim kňazom odovzdal túto encykliku Jeho Svätosti. A už vôbec to nie je možné ohlásiť môjmu poľskému ľudu. Stačí, aby sa jediná kópia dostala do rúk SD (Sicherheitdienstu), a sme odrovnaní. A v tom prípade bude stratená i poľská cirkev. Svätý Otec teda nevie, v akej sme situácii? Túto encykliku treba okamžite spáliť. A v mihu hodil celý balík do ohňa“ (R. Esposito: Processo al Vicario /Proces s Vikárom/, s. 68ss).

FAKT 5: Veľký rabín Jeruzalema Herzog písal 28. 2. 1944 apoštolskému delegátovi v Turecku Roncallimu: Ľud Izraela nezabudne nikdy na pomoc poskytnutú jeho nešťastným bratom a sestrám zo strany Jeho Svätosti a jeho zvláštnych delegátov v najsmutnejšom období našich dejín (Actes et Documents, diel X, /1980/, s. 161).

FAKT 6: Dr. Raffael Cantoni, predseda Výboru talianskych židovských komunít, 2. 3. 1946 v rímskom denníku L’Indipendente napísal: Trvalá vďačnosť židov patrí všetkým, ktorí konali v prospech Talianskej židovskej komunity... Na prvom mieste Piovi XII. – za bratské prejavy ľudskosti zo strany katolíckej Cirkvi v rokoch prenasledovania; a aj kňazom, čo znášali väznenie a koncentračné tábory a počas všestrannej pomoci obetovali život za židov (Rímsky denník L’In di pen den te, 2. 3. 1946).

FAKT 7: Dňa 26. IX. 1943 veliteľ rím skej posádky SS Kapler žiadal od predstaveného židovskej komunity rabína Zolliho výkupné 50 kg zlata v lehote 36 hodín ako protihodnotu za 200 židov, ktorých inak mali deportovať. Pius XII. poskytol chýbajúcich 15 kg. Aj tak boli obete 16. 10. 1943 deportované, nepomohli ani ostré protesty (R. Leiber, Pio XII e gli ebrei di Roma 1943 – 1944 /Pius XII. a rímsky židia 1943 – 1944/, in La Civiltŕ Cattolica, 25. 2. 1961, diel I, s. 449 – 458). Pozri s. 7.

FAKT 8: Rímskym i mimorímskym rehoľným komunitám pápež odporúčal, aby poskytli azyl každému židovi. Prvým strediskom pre záchranu židovského obyvateľstva bolo Dielo sv. Rafaela, v ktorom od júna 1940 do júla 1944 poskyt li prístrešie 20 – 25 tisícom osôb židovského pôvodu, z nich 2 000 sa podarilo uniknúť do Ameriky. Židia sa skrývali napríklad aj v Assissi, kde bola v krypte kláštora zriadená synagóga (!) (Palestine Post, 22. 1. 1946).

FAKT 9: Nathan N. Rose, rabín z Provence (USA) svedčí: To pápež rozkázal rímskym cirkvám aj Vatikánu pohostinne prijať každého prenasledovaného žida; nunciom zas nariadil vydávať vatikánske „ochranné pasy“ pre židov ohrozených prenasledovaním zo strany nacistov. Všetky kláštory a konventy vo Francúzsku, Belgicku, Taliansku a v iných krajinách Európy mali byť otvorené... (I.Gior dani, Pio XII – un grande Papa /Pius XII.– veľký pápež/, S. E. I. Torino 1961, s. 280s).

FAKT 10: Keď Pius XII. zomrel, Golda Meyerová, izraelská ministerka zahraničia, napísala: Život našej éry obohatil hlas, ktorý vo víre každodenných konfliktov ohlasoval veľké morálne pravdy. Oplakávame veľkého služobníka pokoja (L´Osservatore Romano, 9. 10. 1958).

FAKT 11: Albrech von Kessel, počas vojny pracovník nemeckého vyslanectva pri Vatikáne, napísal: Všetci bez výnimky sme boli zajedno v názore, že pápežov vehementný protest proti prenasledovaniu židov by vysoko ohrozil pápeža aj celú kúriu, pričom v roku 1943 by to nebolo zachránilo ani jediného žida. Ako šelma chytená do pasce by Hitler reagoval o to zúrivejšie, o čo väčší odpor by sa mu kládol (A. Rhodes, Il Vaticano e le dittature 1922 – 1945 /Vatikán a diktatúry 1922 – 1945/, s. 354).

FAKT 12: Kardinál Eugenio Tisserand v rozhovore v roku 1964 povedal: Ak dal Pius XII prednosť utajenej pomoci obetiam nacizmu pred protestom, urobil tak len preto, aby nesťažil ich dramatickú situáciu. Toto je historicky nepopierateľná skutočnosť (Časopis Vita /Život/, 8. 4. 1964, s. 12).

FAKT 13: Holandský prípad potvrdzuje predpokladané dôsledky verejného protestu: V roku 1941 nemecký okupanti začali aj v Holandsku zavádzať zákony proti židom, v roku 1942 ich začali deportovať. Proti tomu dňa 11. 7. 1942 telegramom protestovali katolícky i protestantský biskupi. Následkom bola vlna ďalších deportácií v celom Holandsku. 20. 7. 1942 nemecký predstavitelia varovali episkopát, že ušetria pokrstených židov, ak budú mlčať. Kým protestantskí biskupi návrh prijali, katolícki v nedeľu 26. 7. 1942 nechali vo všetkých kostoloch čítať protestný pastiersky list. Nato Nemci vydali nasledovný rozkaz: Keďže sa katolícki biskupi zamiešali do záležitosti – hoci sa ich osobne nedotýka – všetci katolícki židia budú deportovaní ešte tento týždeň. Táto vlna zatýkania postihla aj známu Edith Steinovú (E. Stein, La scelta di Dio – lettere 1917 – 42 /Božia voľba – listy 1917 – 42/, s. 168).

FAKT 14: C. Barlas, predstaviteľ palestínskej Židovskej agentúry, písal 20.1. 1943 Mons. Testovi, apoštolskému delegátovi pre Egypt a Palestínu: Vysoko humánny prístup Jeho Svätosti a jeho prejavy rozhorčenia nad rasovým prenasledovaním bol zdrojom nezanedbateľnej útechy pre našich bratov (L’Osservatore Romano, 5. 6. 1964, s. 1).

FAKT 15: Dňa 29. 11. 1945 prišlo do Ríma 80 bývalých utečencov z nemeckých koncentrákov. Vo svojej žiadosti o audienciu u pápeža prosia o najvyššiu česť – mať možnosť osobne sa poďakovať Svätému Otcovi za jeho štedrosť, preukázanú prenasledovaným v strašnom období nacizmu a fašizmu (Discorsi e Radiomessaggi di S.S. Pio XII /Prejavy a rozhlasové posolstvá Jeho Svätosti Pia XII/, diel VII (1964), s. 291).

FAKT 16: Hitler chcel dať uniesť pápeža Pia XII. Potvrdil to podpísanou prísahou generál Karl Wolff (+1984), ktorému Hitler osobne prikázal: Vstúp do Vatikánu, zatkni Pia XII. a skoncuj so všetkým. Hitler mal v úmysle deportovať pápeža i kardinálov do Lichtenštajnska, od čoho nakoniec upustil, možno zo strachu pred medzinárodnou odozvou. Generálovi Wolffovi sa však medzitým podarilo zaistiť si audienciu u pápeža (dňa 10. 5. 1944), ale ani on napokon nezasiahol, možno v predtuche istej porážky Nemecka. Veď necelý mesiac potom odišiel z Ríma posledný nemecký vojak (C. Belihar, Wolff l’acrobata del si salvi chi puó /Wolffova akrobacia „zachráň sa kto môžeš“, in Il Giornale 17. 7. 1984).

Odpoveď: Toto tvrdenie obstojí iba ak sa niekto preukáže, že vydané dokumenty má s čím porovnať, t. j. že aj on podstúpil námahu 15-ročného výskumu a našiel rozdiely. Okrem toho nie je jasné, ako by vynechanie niektorých dokumentov mohlo zachrániť pápeža pred obvineniami z pasivity...

Námietka 2: „Vatikán pomohol niektorým nacistom emigrovať do Južnej Ameriky pomocou nacistického zlata, najmä Chorvátovi Ante Paveličovi.“

ODPOVEĎ: Dokument, pomocou ktorého túto správu podkladali niektoré americké denníky, podvrhol povestný falzifikátor Virgilio Scattolini, ktorý si dlhší čas zarábal vymyslenými „informáciami“ po skytovanými jednotlivým ambasádam vrátane americkej. V archíve Štátneho sekretariátu však nenašli ani jedinú zmienku potvrdzujúcu prijatie nacistami konfiškovaného židovského zlata. Naopak, spisy jasne dokazujú pápežov príkaz poskytnúť 15 kg zlata na záchranu rímskych židov. (Actes et Documents, diel 9, s. 491 a 494). Je ťažké si predstaviť organizáciu emigrácie nacistov v čase, keď sa práve nimi Vatikán cítil akútne ohrozený (Pio XII., Allocuzione concistoriale /Konzistoriálny prejav/, 2. 6. 1945, in Acta Apostolicae Sedis 37 /1945/ 159-168).